V tomto období roka zvyknem spomínať na príhodu, ktorú som zažil začiatkom leta pred pár rokmi. Vtedy som prvýkrát videl následky takzvanej obrnnej rany.
V júni sme mali tradičné streľby na asfaltové holuby. Bývam mimo revíru a nechcelo sa mi so sebou ťahať brokovnicu aj guľovnicu. No sezóna srncov sa už začala, a tak som k mojej ZH pribalil ešte guľobrokové hlavne. Bez puškohľadu, len s kolimátorom Aimpoint Micro. Večer som upratal dvor, zobral guľobrok a vyrazil do lesa. Fúkalo, bolo po daždi, skrátka ideálne počasie na posliedku, ktorú mám veľmi rád. Videl som tri srnce, všetky na pár krokov, ale odstrelový nebol ani jeden.
Úlovok na úniku
Vracal som sa pomaly cez pole naspäť k autu, keď som zaregistroval v nízkom poraste na poli ďalšieho srnca. V ďalekohľade som prečítal, že je to slabý srnček s jednou slabou vidličkou vpravo na hlave a čímsi kratučkým na ľavej strane. Bolo už šero, no videl som, že ide o lovného jedinca. Pásol sa v priehlbine s jačmeňom, chvíľami som zazrel len jeho hlavu. Liezť po bruchu po blatistom poli sa mi nechcelo. V nádeji, že sa srnec bude nakoniec vracať do lesa, vybral som sa pozdĺž steny lesa, no srnec si na odchod zvolil inú stranu. Vzďaľoval sa v priehlbine, krytý hranou poľa. Nakoniec predsa len vyšiel o kúsok vyššie, odkryl sa tak asi do polovice tela. Bolo tak na sedemdesiat metrov, zamieril som a vystrelil. Srnec sa vzopäl, padol ako podťatý a zmizol v priehlbine. Prebil som, zavesil som si zbraň na lakeť, keďže remeň som zabudol doma, vytiahol z vrecka fajku a chystám sa ju naplniť. Zrazu pozerám – srnec sa postavil, zatriasol hlavou a vypálil do lesa. Bežal bez ťažkostí. Pustil som fajku, oprel pušku do ramena, vystrelil druhýkrát, ale márne, chybil som. Srnec unikol aj s klasickou obrnnou ranou.
Päťkrát a dosť
Ráno som sa na to miesto vrátil. Srnec vyšiel, sláva, hádam som mu tak veľmi neublížil. No príležitosť na výstrel mi nedal. Tak som vymenil hlavne a išiel na streľby. Ohlásil som obrnnú ranu hospodárovi s tým, že srnec tam chodí a treba ho uloviť. Počas nasledujúcich víkendov som sa snažil uloviť srnca celkovo päťkrát, ale bezvýsledne. Videl som ho len raz, ale nedal mi šancu. Potom som odišiel na rodinnú dovolenku.
Znovu známa vidlička
Po návrate som opäť vyrazil do revíru, tentoraz so svojou ZKK s puškohľadom. Vedel som, že srnca nikto neulovil, tak som sa večer vybral k „svojmu“ poľu. Bolo teplo, ani lístok na strome sa nepohol, jačmeň za mesiac mojej neprítomnosti narástol pod kolená. Motal som sa okolo poľa, ale až na jedného zajaca nikde ani chlp. Nedával som si veľké šance, predsa len, srnec sa mohol v jačmeni ľahko schovať. No vydržal som. Práve som sa chystal prejsť na iné miesto, keď som uprostred poľa zaregistroval pohyb. Ďalekohľad ukázal špičky uší, najskôr som si myslel, že je to len zajac, potom mi došlo, že by to musel byť zajac na chodúľoch. Uši sa objavovali len občas, až po chvíli sa mi podarilo prečítať aj známu vidličku. Je to on! Čakal som. Napokon sa srnček dal do pohybu, ja s ním. Videl som mizerne, jačmeň ho kryl ako opona. V stene lesa kúsok odo mňa bol posed, nízky, ale aspoň niečo. Srnec bol odo mňa na 50 – 60 metrov, tak som to riskol a vyšplhal sa na posed v nádeji, že zhora do jačmeňa lepšie uvidím. Veľmi to nepomohlo. Po ceste okolo poľa išli ľudia, srnec sa rozhodol zatiahnuť. Šiel priamo na posed, nebežal, ale nešiel ani pomaly. Bol to cieľavedomý svižný krok rovno na mňa. Viedol som ho v kríži, ale strieľať sa nedalo, rozbil by som trofej.
Mierim od pása
Srnec bol čoraz bližšie, zrazu som mal plné zorné pole deky a potom som sa stratil, skrátka som nevedel, kam vlastne mierim. Srnec bol odo mňa asi na desať metrov. Zamieril som „od pása“ podľa hlavne a vystrelil. Srnec padol. Prebíjam, čakám. Už sa nezdvihol, ale videl som, že ešte dvíha hlavu. Zamieril som a čakal, dal som mu čas pokojne skonať. Po pár minútach ešte stále hýbal hlavou. Zišiel som z posedu a prišiel k srncovi. Rana bola vzadu, namäkko, strela vlastne rozťala brucho a srnec už bol v agónii. Ukončil som jeho trápenie. Bol to jeden z mojich najnepríjemnejších výstrelov a keď vezmem do úvahy, že som na srnca použil obe guľovnice a ešte nôž, nemám byť až tak na čo hrdý. Napriek tomu to bol veľmi dobrý lov.
Čo som zistil potom
Zaujímali ma následky obrnnej rany spred vyše mesiaca. Zranenie bolo zreteľné, nie malé, ale hojilo sa dobre a srnec podľa správania nijako netrpel. Mal šťastie, že na ranu dočiahol jazykom a mohol si ju čistiť. Inak by mal v rane asi rýchlo nakladené vajíčka hmyzu a dostal by infekciu. Rana sa začínala zapuzdrovať a keby som srnca nebol ulovil, určite by sa bol uzdravil. Bol to jednoročný srnec, vyvrhnutý vážil necelých osem kíl, teda jednoznačne slabý jedinec. Medzi prvou a druhou ranou uplynulo 42 dní. Fotografie dokumentujú, že obrnná rana nie je také malé zranenie, ako sa občas hovorí. Rana sa začína zapuzdrovať od chrbta, nezapuzdrená časť je pokrytá priehľadnou suchou blankou, na ktorej sa miestami začína tvoriť nová koža. Poľujem už veľa rokov, ale toto bolo prvýkrát, čo som mal možnosť vidieť následky obrnnej rany, navyše po takom dlhom čase. Bolo to pre mňa veľmi poučné.
